Centralnet

Typológiu obetí môžeme rozdeliť do 5 základných skupín:

1. Zúčastnená osoba - kriminálnemu činu predchádza interakcia obete
s páchateľom, ktorá významným spôsobom ovplyvňuje motivácie páchateľa,
čiže v určitej miere sa podieľa na trestnom čine.

2. Nezúčastnená osoba - pred kriminálnym činom nedochádza k žiadnej
interakcii a motivácia páchateľa nemá priamu väzbu na obeť, t. j. nemá
nijaký podiel na vzniknutom trestnom čine. V tomto prípade obeť nemala
možnosť vnímať potencionálne ohrozenie skôr než v momente samotného
činu.

3. Provokujúca obeť - ide o špecifický druh interakcie medzi obeťou
a páchateľom, ktorý majú činnostný charakter. Provokujúca obeť podcenila
nebezpečnosť situácie, zle zistila osobnosť páchateľa a zámerne či
mimovoľne sa vystavila silnej viktimologickej situácii.

4. Latentná alebo predisponovaná obeť - má znaky viktimogenných faktorov,
rola obete však nie je verejná a ujma nie je formálne známa.

5. Nepravá (falošná) obeť - rola obete je získaná omylom, nedorozumením
alebo zhodou okolností. Osoba sa zdržiavala v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste, a v dôsledku toho sa stala obeťou náhodne.

V modernej spoločnosti sa každý jednotlivec môže stať obeťou trestného činu. Prostá skúsenosť však ukazuje, že pravdepodobnosť stať sa obeťou nie je rozložená rovnomerne. Z uvedeného sa dá usudzovať, že riziko stať sa obeťou záleží aj na vlastnostiach, sociálnej roli a správaní osôb alebo skupiny osôb. K vyjadreniu stupňa tohto rizika sa používa pojem viktimita. Svojím spoločným menovateľom je nezáujem o potreby obeti a ochranu jej dôstojnosti. Ak pri nazeraní na páchateľa platí prezumpcia neviny, potom pre zaobchádzanie a komunikáciu s obeťou by mala platiť prezumpcia dobrých mravov a dobrého mena.

Pocit nedôstojnosti - obete často trpia pocitom poníženia. Tento pocit posilňuje aj nevhodná reakcia okolia, kde je tendencia sa vyhýbať kontaktom s obeťami trestných činov. Táto tendencia je spojená s laickou teóriu o tom, že obeť nesie určitým spôsobom vinu na tom, čo sa jej prihodilo a umožňuje tak utíšiť svedomie ľudí netrápiť sa súcitom k nej a neprežívať tak bolesť, ktorú obeť utrpela.

Pocit izolácie - nadväzuje na teóriu o spolupodieľaní sa obete na jej viktimizácii. Často mení postoj ľudí k obetiam trestných činov. V dôsledku zmien ktorými prechádzajú vzťahy v sociálnom okolí, rodine, na pracovisku či mieste bydliska dochádza k ubúdaniu kontaktov, správanie a postoj k obetiam začína byť strojený a neprirodzený. Tieto faktory obeť registruje a trpí pocitmi izolácie a osamotenia.

Zastrašovanie - podľa Doporučenia Rady Európy č. (2005) 09 sa zastrašovaním rozumie priama alebo nepriama vyhrážka uskutočnená voči svedkovi alebo spolupracovníkovi justície, ktorá môže viesť k ovplyvneniu ochoty podať výpoveď alebo ktorá je dôsledkom jeho výpovede.

Niekedy môže mať fatálne následky pre ďalšiu fázu života, napr. prípady samovraždy obetí, strach po celý život atď. Mnohí psychológovia poukazajú na budúce sociálne správanie obetí. Priťažujúcou okolnosťou k tomuto môže byť aj ľahostajnosť ostatných na mieste činu, ak je obeť napadnutá na verejnom priestranstve. Podpora najbližšieho okolia v dobe tesne po čine môže výrazne vplývať na návrat obete k bežnému životu. Postačuje ak je v okolí obete dôveryhodná osoba, ktorá je ochotná ju sprevádzať na ceste k vyzdraveniu. Táto osoba ale musí vedieť, čo presne obeti pomáha a naopak, čo jej škodí. Asi najčastejšie sa vyskytujúcim problematickým správaním okolia je stratégia popierania faktu trestného činu. Okolie v podstate komunikuje s obeťou ako keby sa nič nestalo, vyhýba sa rozhovorom o boľavých miestach nabáda ju, aby konečne zabudlo na kritický incident. Táto stratégia ale blokuje prirodzené mechanizmy vedúce k vyrovnaniu sa s traumatizujúcou okolnosťou. Z toho vyplýva, že nevhodné reakcie okolia posilňujú negatívny dopad trestného činu na obeť.

Pre kontraproduktívnu stratégiu zaobchádzania s obeťou trestného činu sú typické dva chybné mýty - obeť musí čo najskôr zabudnúť, preto je treba sa k nej správať ako keby sa nič nestalo a obeť je bezmocný človek, vyliečia ju odpočinok, pokoj a vhodné lieky. Práve naopak, obeť nikdy nezabudne na trestný čin a preto pasívny prístup ju nikdy nevráti do bežného života. Vzniku posttraumatických stresových porúch sa dá v mnohých prípadoch predísť a to v nezávislosti na druhu násilia, ktorému bola obeť vystavená. Tejto poruche možno predísť správnou a včasnou podporou v súkromnom i pracovnom prostredí, včasnou odbornou intervenciou a eliminovaním rizík druhotného poškodzovania obete, necitlivým prístupom k nej a ďalšími faktormi.

Pokiaľ ide o objasnenie, existovali dva špekulatívne názory. Prvý názor predpokladal, že ide o zvlášť nepriaznivú zhodu smutných, ale úplne náhodných situácií. Druhý názor vnímal zhodu náhod ako neuspokojujúce vysvetlenie a hľadal iné vysvetlenie a dospel k predpokladu o existencii tzv. predestinovanej obete. Človek sa stáva znova a znova obeťou nejakého trestného činu nie čistou náhodou, ale vplyvom určitých osobnostných dispozícií, ktoré ho robia v očiach páchateľa natoľko zaujímavým, že si ho opätovne vyberie za svoj terč útoku. Predestinované obete sa dajú predstaviť ako smoliarov či smoliarky, priťahujúce kvôli svojim bližšie neurčeným zvláštnostiam pozornosť páchateľov. Ktoré osobnostné vlastnosti utvárajú základ rizika stať sa obeťou trestného činu nebolo jasné.

Takže stále zostáva zisťovať prečo útočníci napádajú nenápadného, chudobného, bezvýznamného človeka, šedú myš ktorá nikoho neprovokuje a vyhýba sa rizikovým miestam kde sa tieto veci stávajú. A tu je na to aj čiastočná odpoveď:

Páchatelia sa vo väčšine prípadov správajú racionálne. Pre akciu sa rozhodnú až v momente, kedy budú veriť, že budú úspešní a rýchlo získajú kontrolu nad situáciou. Dôležitú úlohu preto hrajú signály, ktoré vysiela obeť do svojho okolia, lákavé sú predovšetkým zraniteľné obete. Ak vysiela osoba do svojho okolia signály slabosti, zníženej energie, neopatrnosti, priťahuje na seba pozornosť potencionálnych páchateľov. Psychologickým základom kariéry obete je naučená bezmocnosť a pocit vlastnej slabosti, kedy viera vo svoje vlastné schopnosti je silno narušená a pocit životnej sily mizne. Práve preto u týchto obetí je dôležité čo najskôr ponúknuť odbornú pomoc, ktorá sa cielene zameriava na problém zvýšenej zraniteľnosti. Predpokladá sa, že u týchto typov obetí nestačí len laická pomoc okolia.

Preventívnymi opatreniami sa vytvárajú podmienky na to, aby sa potencionálnym páchateľom sťažilo páchanie trestnej činnosti, ak napriek tomu dôjde k ich porušeniu, nastupuje represia. Úlohou represie je prioritne postihovať páchateľov spoločensky negatívnych vplyvov po ich spáchaní a zároveň realizáciou týchto postihov vplývať na potenciálnych páchateľov.

V súčasnosti je venovaná značná pozornosť na situáciu obeti trestného činu. Pre prevenciu osoby, resp. skupiny osôb s vyšším viktimizačným potencionálom existujú vhodné prostriedky (alarm, sprej), výcviky v sebaobranných technikách, psychologické a sociálne pôsobenie na útočníka. Ďalej možno sem priradiť propagáciu preventívnych programov (psychologické, terapeutické kurzy), ktoré sú adresované úzkej skupine ľudí. Na tieto programy nadväzujú aj programy, ktoré úzko súvisia s pomocou obetiam trestných deliktov. Osoby prežívajúce trestný čin neustále čelia riziku, že dôjde k opakovanému násiliu. Nevyhnutnou súčasťou poskytovania služieb musí  byť pomoc pri vyhodnocovaní nebezpečenstva a bezpečnostný plán, ktorý by mal vychádzať z aktuálnej situácie obete. Právo na ochranu a bezpečia - Prioritou pri výskyte trestného činu je pre sociálnych pracovníkov zabezpečenie ochrany a bezpečia ohrozenej osoby. Vzhľadom na diagnostický proces je preto dôležité rozpoznať mieru ohrozenia dotknutých osôb a poznať všetky dôležité rizikové faktory. Osoby, ktoré zažili trestný čin, neboli len pasívnymi obeťami, ale často prijali aktívne stratégie, aby maximalizovali svoju bezpečnosť a ochranu.